Blogg.sk - cestovanie, filmy, hudba, život

Kto je autor: Volám sa Peter a som 25 ročný grafik, cestovateľ a bloger. Mám rád filmy, beh, kopce, hudbu a život podľa vlastných predstáv.

Ako som v Kambodži ochorel na exotickú horúčku Dengue

Komár Aedes prenášajúci Dengue Po mojej nepríjemnej skúsenosti som sa rozhodol napísať článok o horúčke dengue, ktorú na Slovensku nepoznáme, ale v Ázii je to obávané vírusové ochorenie, ktorým sa ročne nakazia milióny ľudí. Ak sa chcete dozvedieť ako sa horúčka dengue prenáša, aké sú jej symptómy a ako som v Kambodži s ochorením bojoval ja, čítajte ďalej.

Horúčka Dengue v skratke

Dengue je vírusové ochorenie, ktoré prenášajú komáre rodu Aedes a vyskytuje sa v exotických a tropických destináciach ako Juhovýchodná Ázia, Indonézia, Latinská Amerika, či centrálna Afrika. Horúčke sa hovorí aj „lámač kostí“, pretože kĺby, kosti a svaly človeka bolia tak, ako by mu niekto doslova lámal kosti. Ochorenie začína horúčkou 41°C a vysoké teploty pretrvávajú ďalších 5 – 7 dní. K symptómom sa radí aj prípadný výskyt červených svrbiacich vyrážok, zvracanie a nechuť do jedla. Po cca šiestich dňoch nastáva fáza zotavenia, ktorá môže trvať niekoľko dní až týždňov.

Dengue znižuje počet krvných doštičiek a k najzávažnejším komplikáciám patrí vnútorné krvácanie. Ročne na toto ochorenie zomrie 25 000 ľudí. Proti dengue sa nedá očkovať a nedá sa ani priamo liečiť – len sa zmierňujú jej symptómy, teda horúčka a bolesti. Viac informácií odporúčam dohľadať na internete a veľa sa toho dozviete aj z môjho konkrétneho prípadu, ktorý popisujem nižšie.

Ako u mňa horúčka prepukla

Celé ma to chytilo asi v najnevhodnejšom možnom čase. Náladu som mal s bratom už od rána zlú, pretože deň predtým nám v kambodžskom hlavnom meste Phnom Penh ukradli telefón. Noc bola dlhá a stres a vybavovačky s tamojšou neschopnou políciou spôsobili, že sme sa moc nevyspali. V ten deň sme mali namierené na juh Kambodže, do prímorskej destinácie Sihanoukville. Za pár dolárov sme kúpili lístok na bus a čakali sme, že 220 km dlhá cesta ujde rýchlo. To som ešte netušil, že tých pár hodín v autobuse bude mojich najdlhších 7 hodín v živote.

V autobuse som mal pocit, že to zas raz prepískli s klimatizáciou a tak som z vaku vytiahol mikinu. Marek nadával, že mu je teplo a ja som začal pochybovať, či ten šrot v ktorom sme sa viezli vôbec klimatizáciu má. Ako som sa poobzeral po autobuse, jediný budem v mikine ja, ale čo už keď mi je zima. Dokonca som si natiahol kapucňu, ale hneď som vedel, že to nebude stačiť. Začínalo ma klepať od zimy a už som tušil, že nebudem úplne poriadku. Chlad sa stupňoval, tak som si od brata vypýtal aj jeho mikinu a skúsil som sa ňou čo najlepšie zakryť. Ľudia okolo sa potili od tepla a mňa pod dvomi bundami úplne triaslo.

Netrvalo dlho a môj stav sa ešte zhoršil. V autobusoch sa mi necestuje dobre a už po pár hodinách neviem obsedieť. Teraz ma navyše začínali bolieť kríže a bolesť sa šírila do celého chrbta. Cítil som každý výmoľ na ceste po ktorom sme prešli a poviem vám – kambodžské cesty nie sú žiadna sranda. Občas nás poriadne natriasalo a myslel som len na to, nech tá skurvená cesta už skončí. K frustrácii ešte prispieval šofér, ktorý hlučne trúbil na všetkých a na všetko, v priemere tak tri krát za minútu. V Kambodži inak normálne.

A tak som sa na sedačke vrtel, nadával, začalo ma bolieť za očami a tie ma pálili. Horúčka ako vyšitá. Trpel som ako hovädo, triaslo ma a nemohol som sa dočkať, kedy budem môcť konečne zaľahnúť do postele. Po siedmych dlhých hodinách v bolestiach sme konečne dorazili do Sihanoukville.

Ďalší priebeh choroby

Na stanici, alebo teda skôr na kamenistom parkovisku s ošarpanými budovami, sa na nás vrhlo stádo taxikárov. Úplne nás obkľúčili a z každej strany niekto kričal kam ideme. Nič nezvyčajné, ale tento krát mi strašne liezli na nervy, chcel som už ticho a kľud. Rýchlo sme zjednali cenu a odvoz k hotelu a len čo sme prišli, hneď som zaliezol do postele. Podľa Mareka bolo v izbe dusno a teplo, ja som však vliezol do postele naobliekaný v dlhom oblečení, zakryl sa prikrývkou a ešte som na seba nahádzal aj osušky. Napriek zime som okamžite zaspal a zobudil som sa až v noci na to, že je všetko kompletne prepotené. Dal som si ľadovú sprchu (teplá voda aj tak netiekla) a do rána som prezlečené veci a otočené matrace prepotil znova.

Na druhý deň ma stav neprešiel. Začínal som tušiť, že mám buď maláriu, alebo dengue.

Googlil som symptómy a prečítal desiatky textov. Príznaky sedeli na obe choroby, ale chcel som tomu ešte dať čas. „Preboha, veď snáď nepôjdem do nemocnice v zaostalej Kambodži“, myslel som si. Tak som ďalej ležal s bolesťami hlavy a chrbta a občas som do seba hodil paralen. Najznámejšia pláž v Sihanoukville bola len 100 metrov od nás, ale ja som nebol schopný ísť tam pozrieť. Všetko mi bolo ukradnuté a bol som rád, keď som v tej malátnosti dokázal bez spadnutia prejsť aspoň do kúpeľne. Keď som v ten deň skypoval s priateľkou, bolo na nej vidieť ako veľmi je z môjho výzoru zhrozená a zľaknutá. Rodičom som zatiaľ nič neoznamoval, nechcel som ich zbytočne strašiť.

Najhoršie bolo, že som začal blúzniť a mať halucinácie. Nevedel som kedy bdiem, kedy snívam a v hlave som počul hlasy všetkých možných ľudí, ktorých poznám. Z neďalekej pláže mi do toho v noci navyše revala hudba z diskoték. No proste celé zle. Absolútne som nebol hladný a musel som sa nútiť niečo zjesť. Spočiatku som v najbližšej reštaurácii dokázal zjesť celú porciu, neskôr už len polovicu a na tretí deň som už len odjedol pár lyžičiek z Marekovej porcie.

Pláž v Sihanoukville V Sihanoukville sme chceli oddychovať na slnečných plážach, dengue však naše plány zmenila.

Marek mi v lekárni kúpil teplomer a keď ho priniesol, moje obavy z vysokej teploty sa len potvrdili – po každom nameraní som mal horúčku 40°C, po ľadových sprchách a paralene sa mi ju občas podarilo znížiť na 38,5 °C a to som sa už tešil, že začínam byť na tom lepšie. Na štvrtý deň som sa k večeru začal cítiť zdravšie, horúčka bola okolo 38° a dokonca sme sa plánovane stretli s dvomi ďalšími cestovateľkami a dovolil som si aj malé pivko. Myslel som, že ešte raz to vyležím a bude dobre. Ale kdeže…

Návšteva doktorov a kliniky

Na piaty deň horúčka opäť vystúpila do závratných výšin, tak padlo rozhodnutie navštíviť nemocnicu. Pri hľadaní na nete som si z niekoľkých stredísk vybral súkromnú kliniku CT Clinic. Pred hotelom sme zohnali tuk-tuk a už som sa aj s bratom viezol ku klinike. Samozrejme po rozbitých cestách, takže tuk-tuk slušne nadhadzovalo a mal som pocit, že mi niekto láme chrbát v polovici. Do očí sa mi od bolesti tlačili slzy a tuk-tukár si vypočul rôzne ľubozvučné slovenské nadávky. Ako bonus sme prešli okolo rybacieho trhu, kde to smrdelo tak strašne, že som skoro vyvracal aj to málo čo som zjedol za posledné dni.

Z CT Clinic som bol milo prekvapený. Už pri vstupe mi doktor podržal dvere a hneď sa pýtal čo mi je. V okamihu ma poslali ľahnúť na lôžko a pýtali sa na symptómy. Zmerali mi tlak, prezreli ma a povedali, že mám počkať. Nečakal som ani 5 minút a zobrali ma do ordinácie za starším doktorom – a teraz si predstavte najtypickejšieho rusa s tým najtypickejším ruským prízvukom. Ale aspoň som jeho tvrdej angličtine dobre rozumel. Po konzultácii skonštatoval, že to vyzerá na Dengue, ale že mi budú musieť urobiť krvný test. Tak mi zobrali krv a povedali, že výsledky budú za hodinu. Kvôli vysokej horúčke mi ešte pichli do nohy nejakú injekciu na jej zníženie. Síce ma upozornili, že to bude bolieť, ale až takú bolesť v nohe som nečakal. Dve minúty som nevedel zísť z postele a myslel som, že ma tam na mieste jebne. Od bolesti mi ksicht pokrútilo tak, že som musel vyzerať ako kameň z Fantaghiro.

Odkrýval som na chodbu čakať na výsledky, ale dostal som oznam, že budú až zajtra. Prečo, to mi nikto nevysvetlil. Odporučili mi hospitalizáciu, ale že môžem ísť aj späť na hotel. Doktor mi ešte vysvetlil, aby som nebral aspirín a ibalgin, ktoré znižujú zrážanlivosť krvi a pri podozrení na Dengue sú veľmi nevhodné. Vyzdvihol som si teda ešte lieky obsahujúce paracetamol (čo je vlastne aj Paralen), zaplatil im 75 dolárov za konzultáciu a krvný test a odišiel som sa trápiť naspäť do hotela.

Nástup do nemocnice

Na hotely som opäť bojoval s horúčkou, no tento krát sa mi na tele zjavili aj červené vyrážky. Našťastie to nesvrbelo a čoskoro aj zmizlo, ale bol to ďalší symptóm nahrávajúci k diagnostike dengue. Kalórie som prijímal už len z pomarančového džúsu, nič hustejšie som do seba nevedel dostať a bol som rád, že dokážem aspoň piť. Na šiesty deň sa stav o nič nezlepšil. Zašiel som na kliniku, aby som zistil čo mi je. Ruský doktor mi oznámil, že maláriu testy vylúčili, čo bola super správa. A nepotvrdil sa ani výskyt dengue. Už som sa začínal tešiť, lenže doktor mi radosť pokazil. Prítomnosť dengue sa vraj niekedy nedá zistiť na prvý krát a treba zopakovať niekoľko testov. S najvyššou pravdepodobnosťou však podľa neho dengue mám, pretože krvné doštičky mám výrazne pod priemerom a nebolo by teda bezpečné, ak by som sa opäť vrátil na hotel.

Nič iné mi teda nezostávalo, iba v nemocnici zostať. Na starosť si ma zobrala čínska doktorka s perfektnou americkou angličtinou, ktorá všetkých naokolo zdrbala, prečo ma včera nechali odísť s podozrením na dengue. Dal som jej kontakt na moju poisťovňu a tiež som radšej zavolal na číslo z poisteneckej kartičky. Našťastie som sa dozvedel dobré správy – že sa nemusím o nič starať, že poisťovňa hospitalizáciu preplatí, len nech ich stále informujem. Síce som vedel, že účet za telefón bude vysoký (hovor z Kambodže na Slovensko stojí 4 eurá za minútu) ale v tej chvíli mi to bolo jedno a tešil som sa, že hospitalizáciu nemusím platiť z vlastného vrecka.

Jedna zo sestričiek ma potom zaviedla na izbu. Čakal som všeličo na základe toho, čo som čítal o kambodžských nemocniciach a aj o tejto klinike, ale viac prekvapený som byť nemohol. Celá nemocničná izba bola iba pre mňa a okrem nemocničného lôžka na mňa čakal pohodlný gauč, veľká plochá televízia, klimatizácia, chladnička, drevený nábytok a pekne zariadená kúpeľňa. Z obrovského okna bol pekný výhľad na mesto. Hneď som sa pýtal sestričky, či to nie je VIP izba, pretože to moja poisťovňa asi nebude chcieť preplatiť. A ona že nie, to je klasická izba a ak chcem VIP, tie sú o poschodie vyššie. No ja som bol úplne spokojný a brat mi dokonca závidel, keďže sa musel vrátiť do nášho shitty hotela.

Tak predsa len Dengue!

V nasledujúcich dňoch som sa stretol so starostlivosťou, ktorú by som v Kambodži ani vo sne nečakal. Prvé dni boli pri mne každú chvíľu sestričky, ktoré mi znižovali teplotu pomocou pretierania tela studeným mokrým uterákom. Na horúčku som pil tabletky s obsahom 1000 mg paracetamolu, teda ako by som do seba hádzal naraz dva klasické paraleny. Okrem toho som si znova dvakrát „vychutnal“ bolestivú injekciu do nohy – bolesť by som prirovnal k silnému kŕču, s ktorým nedokážete nič urobiť. Okrem toho mi každú hodinku merali tlak a teplotu. A neustále som bol pripojený na infúziu.

Tiež mi brali každý deň krv, niektoré dni dokonca dva krát. Ruku som mal po pár dňoch dopichanú ako feťák. S každým výsledkom mi oznámili, že krvné doštičky sa mi neustále znižujú, z čoho som bol v poriadnej depke, keďže sa to blížilo k nebezpečným číslam. S nemocnice ma vraj pustia, ak začnú hodnoty stúpať.

Nemocnica v Kambodži Na tretí deň mi oznámili, že sa horúčka Dengue potvrdila. Po ôsmych dňoch som teda konečne s určitosťou vedel, čo mi je. Doktorka ma upokojila, že to bude v pohode a mne nezostávalo nič iné ako jej dôverovať.

Najhoršie to bolo so stravou. Stále mi nechutilo jesť a na klinike navyše ani nevarili. Jedlo sa dalo objednať len z reštaurácie. V Sihanoukville sa dalo najesť relatívne lacno, ale nemocnica mala zmluvu snáď s najdrahšou reštauráciou v meste. Pár krát som si niečo objednal, ale väčšina jedla nakoniec skončila v koši, takže doslova vyhodené peniaze. Nech som sa hocijak prekonával, dokázal som do seba dostať len zopár súst. Marek ma chodil denne navštevovať na hodinku, či dve a našťastie mi vždy priniesol čerstvé ovocie, oreo a džús. Dali sme spolu kávu a potom sa Marek pobral do hotela.

Keď som zostal sám, zabíjal som čas sledovaním filmov. Občas sa pripojil aj doktor alebo sestrička. Kambodžania sa vedia na komédiách a rozprávkach strašne rehotať, čo zase prišlo vtipné mne a tak som sa smial s nimi. Chytal som aj slabý internet, tak som mohol občas skypovať s priateľkou a tiež som už musel aj informovať rodičov a ubezpečiť ich, že budem v poriadku. Neviem si predstaviť ako to museli doma prežívať. Keď troška horúčka ustúpila, dokázal som dokonca aj pracovať. Akurát mi trocha zavadzala neustále vpichnutá infúzia.

Ústup choroby

Po štyroch dňoch v nemocnici mi konečne horúčka ustúpila úplne. Furt som síce nejedol, ale po 9 dňoch som sa cítil konečne zdravšie. Krvné doštičky mi však opäť klesli a tak som zostával mrzutý. Už by som si konečne išiel aj pozrieť pláže, kvôli ktorým sme sem prišli. Náladu mi spravila mladá sestrička Sina, ktorá sa o mňa celý čas starala, stále sa hanblivo usmievala a snažila sa komunikovať, aj keď jej angličtina veľmi nešla. Na štvrtý deň mi napísala jej telefónne číslo, nech jej vraj hocikedy zavolám. Potešilo ma, že som dokázal niekoho očariť aj keď som musel vyzerať ako sračka. Samozrejme som zostal verný frajerke :)

Piaty deň mi konečne doštičky stúpli k vyšším hodnotám, síce stále pod priemerom, ale vraj ak to raz začne stúpať, už to bude v poriadku. To bol pre mňa nečakaný zvrat, pretože v takú dobrú správu som sa už ani neodvážil dúfať. Povedali, že som viac-menej zotavený a môžem ísť preč. Pobalil som si teda veci, rozlúčil sa s personálom, poďakoval som a zavolal som do poisťovne, že ma púšťajú. Po 10-tich nekonečných dňoch som mal konečne dobrú náladu. Dokonca som riskol pešiu prechádzku z kliniky a brat ma zaviedol k novému ubytovaniu. Cítil som sa strašne slabý, ale bol som šťastný, že je všetkému koniec. Ďalší deň som konečne strávil na pláži a dokázal som zjesť veľký grilovaný kus mäsa.

Následky a zotavenie

Pohľad do zrkadla bol po 10 dňoch trošku odstrašujúci. Nespoznával som sám seba a vyzeral som fakt zničený. Po vážení som zistil som, že som za ten krátky čas schudol 10 kg. Silu a kondičku sa mi podarilo nabrať našťastie už po pár dňoch (čítal som o ľuďoch, ktorý mali aj po mesiaci problém vybehnúť po schodoch). Váhu som dohnal až po troch mesiacoch. Okrem toho mi začali vypadávať vlasy, zrejme potom, čo telo prekonalo taký silný stres. Po štyroch mesiacoch sa však začalo zlepšovať aj to. Po návrate domov som v poisťovni Union zistil, koľko za mňa vlastne uhradili kambodžskej klinike. Bolo to približne 2800 Eur. Ak by som to mal platiť sám, asi by som sa zbláznil :)

Na dodať na záver?

Konečne som sa cítil zdravo

Nakoniec som z toho vyšiel celkom fajn, som v poriadku, aj keď mám za sebou veľmi nepríjemný zážitok. A kde som sa vlastne nakazil? Ak by niekto čakal nejakú odľahlú džunglu, tak by sa veľmi mýlil. Podľa inkubačnej doby (príznaky nastúpia po 2 – 10 dňoch od uštipnutia nakazeným komárom) som sa nakazil buď v Singapure, alebo v Kuala Lumpur. Takže aj v moderných veľkomestách môžu čakať takéto nástrahy. V tropických krajinách teda myslite na poriadnu prevenciu proti komárom a to nech ste kdekoľvek. Dobrou správou je, že na tento typ horúčky Dengue som už imúnny. Zlá správa: zostávajú ďalšie tri typy na ktoré môžem ochorieť a každé ďalšie nakazenie spôsobuje väčšie zdravotné komplikácie. Pri najbližšej návšteve exotiky repelentom radšej šetriť nebudem.

Na záver ešte zopár užitočných článkov o horúčke Dengue:

pošli do vybrali.sme.sk | vytlačiť článok |

Komentáre k textu:

Formulár pre nový komentár
[1]
Daniel web 15. 6. 2016 St 17.52

tyyjo tak to nezavidim, tiez som bol v Singapure aj KL ale asi by som neveril kebyze mi dakto povie ze tam sa nakazil Dengue… hlavne ze si sa z toho dostal! Dik za clanok :)

[2]
Niki mejl 21. 2. 2017 Ut 10.32

ahoj, tiez som zažila dengue. Je to strašná choroba. Este po roku nie som uplne fit. A preto píšem. Napíš mi prosim domixkova@gmail.com

Pridaj komentár!