Blogg.sk - cestovanie, filmy, hudba, život

Kto je autor: Volám sa Peter a som 25 ročný grafik, cestovateľ a bloger. Mám rád filmy, beh, kopce, hudbu a život podľa vlastných predstáv.

Ponitrianska stovka 2015 - môj prvý 100 km ultramaratón

Nápad vyskúšať 100 km diaľkový pochod mi v hlave skrsol už dávno, ale nebol som úplne presvedčený o svojej schopnosti takú dlhú trasu absolvovať. Najprv som teda ako test skúsil polovičnú trasu a po roku som našiel odhodlanie aj na stovku. Vybral som si akciu Ponitrianska stovka, ktorej cieľom bolo v časovom limite 28 hodín prejsť pohoriami Vtáčnik a Tribeč z Handlovej do Nitry. Trasa mala 105 kilometrov a stúpanie 4000 metrov. Ako tento pokus o prekonanie samého seba dopadol?

Prvé kilometre po vrch Vtáčnik

Na ultramaratón som vyrazil sám, pretože som nenašiel nikoho dostatočne prepnutého, ktorý by sa na niečo také podujal. Na štarte nás však bolo vyše 200 a už po pár kilometroch som spoznal ďalších pretekárov – Juraja a Romana, ktorý mali podobné temo a tiež sa riadili stratégiou „netreba to preháňať, hlavné je prísť do cieľa“. Prvých 24 km sme stúpali najprv na Veľký Grič a potom na najvyšší bod trasy – Vtáčnik (1 346 m.n.m.) Napriek blatu sa kráčalo dobre a hore na Vtáčniku bolo príjemne a slnečno. To som bol ešte plný energie. Dali sme krátku pauzu, počas ktorej ma stretla prvá nepríjemnosť. Do ruky ma poštípala osa, čo ma zvyšok preteku nepríjemne bolelo.

Vtáčnik Fotka po prvých 24 kilometroch na a vrchole Vtáčnika (1 346 m.n.m.)

Prvá polovica ultramaratónu

Pokračovali sme na občerstvovaciu stanicu vo Veľkom Poli na 38. kilometri. Na tomto úseku ma začali bolieť unavené nohy a už som si zúfalo potreboval sadnúť. Prišlo to na mňa nejak skoro. Strašne som sa potešil keď sme dorazili do dediny a chodidlá si na prá minút oddýchlii. Šupol som do seba pár nutelových chlebov a šlapali sme ďalej.

Po prestávke sa najprv išlo dobre, ale postupne opäť prišla únava. Nasledoval dlhý úsek cesty bol po asfaltovej ceste, čo bolo ako za trest a nohy totálne trpeli. Prišla na mňa prvá kríza a začal som rozmýšľať, či to vôbec dokončím, keď už teraz sa mi kráča tak zle. Taktiež Juraj sa začal sťažovať na otlaky a bolesť kolena. Cesta po Jedľované Kostoľany bola nekonečná a keď sme dorazili na občerstvovačku, bolo to ako vykúpenie.

Ponitrianska stovka trasa

Jedľované Kostolany boli približne v polovici cesty – 53. kilometer. Už teraz to bol môj nový rekord, prekonal som totiž svoj 50 km maratón v Malých Karpatoch z predchádzajúceho roka. Cítil som sa strašne unavený, ale bol som rád, že som v polovici. Niekoľko ľudí v tomto bode z pochodu odstúpilo. Ja som to vzdať nemienil, dal som si poriadnu porciu cestovín, chlieb s cibuľou a asi tretiu tabletku magnézia. Čo mi však pomohlo najviac, bola silná turecká káva s poriadnou dávkou kofeínu. Normálne som bol reštartovaný.

Nočné trápenie v búrke

Po ďalšie občerstvenie na Skýcove to bola úplná pohodička, necelých 10 kilometrov. Počas cesty sa úplne zotmelo, na hlavy sme preto natiahli čelovky. Tmavým nočným lesom nás sprevádzala jelenia ruja a ručanie z každej strany. Občas sa zdalo, že sú tie nasraté jelene len pár metrov od nás. Na Skýcove som si dal malé pivko a nasledovalo 22 km po ďalšiu prestávku.

Večerná scenéria pohoria Tribeč Večerná scenéria pohoria Tribeč

Prišiel najhorší a najnekonečnejší úsek – cesta cez kopec Veľký Tribeč. Už predtým sme videli v diaľke blesky a občas zahrmelo, ale na Tribeči nás zasiahla búrka v celej svojej sile. Nočný les neprestajne osvetľovali blesky a stúpanie nám znepríjemňoval vytrvalý dážď. Trailové botasky som mal premočené, vietor mi stále stŕhal kapucňu a nenormálne mi zavadzal mi pršiplášť – pri stúpaní sa človek spotí aj bez neho, takže toto bolo potenie na druhú. Z Tribeča sme zostupovali pomaly. Juraja trápilo koleno, takže sme to pri zostupe zbytočne nepreháňali. Vtedy ma v premočených veciach začalo klepať od zimy. Proste po 84. kilometer to bol horor. To sú tie chvíle, keď si v duchu hovoríte, čo to bol za debilný nápad…

Na občerstvovačke Jedliny som sa hneď prezliekol do suchých vecí a vypil strašne veľa čaju. Viac ako nohy ma bolel celý chrbát a musel do seba hodiť ibalgin. Bolo mi o niečo lepšie a pokračovali sme ďalších 6 km na Remitáž. Tam nás čakal vykúrený hostinec s teplou polievkou. Juraj kvôli škaredo vyzerajúcim otlakom v 90. km končí a tak zostávame dvaja. Napriek tomu mu patrí rešpekt. Absolvovať takú veľkú časť trate s boľavým kolenom a otlakmi muselo byť veľmi namáhavé. S Romanom sa nikam neponáhľame, dávame asi hodinovú prestávku, aby sme načerpali silu na posledných 15 km.

Posledný úsek

Záverečný úsek ideme pomaličky. Síce som chytil druhý dych a najradšej by som posledné kilometre odbehol, ale Roman bol už fakt unavený a keď sme s trasou spolu bojovali doteraz, tak som ho v tom nenechal samého. Za raňajšieho svetla sme prekonali namáhavejšie stúpanie na Žibricu a pokračovali sme na Zobor. Tam nás privítal potlesk a skvelá nálada dobrovoľníkov. To sme mali za sebou 101,5 km. Šupol som do seba pivo a slivovicu, aby som zvládol posledné kilometre cez mesto. Do cieľa sme prišli s úsmevom a výborným pocitom, že sme to zvládli. Taký ten pocit, keď prekonáte samých seba a dokážete si, že každý cieľ je dosiahnuteľný. Síce som si počas pochodu povedal „už nikdy viac“, určite to skúsim znova, tentokrát s cieľom viac pobehnúť a prekonať čas 27 hodín a 15 minút.

Pivo na Zobore a diplom

Ponitrianska stovka je výborne zorganizovaná akcia s bohatým občerstvením, skvelým značením trate, milými a ochotnými dobrovoľníkmi a skvelým pomerom cena/výkon. A hlavne je to super zážitok a poriadne otestovanie vašej vytrvalosti :)

Postrehy a rady

pošli do vybrali.sme.sk | vytlačiť článok |

Komentáre k textu:

Formulár pre nový komentár

K textu zatiaľ nebol napísaný žiadny komentár. Buďte prvý!

Pridaj komentár!